Ahoj! Volám sa Kyon. Možno si hneď na prvý pohľad všimnete, že je na mne niečo trošku iné. Aby som vás ušetril dohadov, rozpoviem vám svoj príbeh. Nie je obyčajný – ale práve vďaka nemu som dnes tu, v Prahe, so svojou vlastnou Luckou.

Keď som mal asi tri mesiace – ešte som bol len psie bábätko – stala sa nehoda. Zrazilo ma auto. Veľa si z toho nepamätám, bol som maličký, ale tety, ktoré sa o mňa neskôr starali, mi to rozprávali. Niekto ma doviezol na veterinárnu kliniku na Orave a povedal, že ma treba uspať, lebo ma prešla tá hlučná štvorkolesová potvora. Ale viete čo? Páni doktori si povedali: „Nie. Tento chlapec ešte neskončil.“ A tak mi zachránili život.

Opravili mi labku a postarali sa o mňa. No skutočnú starostlivosť som zažil, až keď si ma vzali do opatery dobré duše z OZ Oravský Ňufáčik. Nechceli, aby som taký zranený spal sám v koterci, a tak som dostal svoj dočasný domov.

Tam mi často šepkali, že raz príde niekto, kto si ma zamiluje presne takého, aký som. Ani o chlp viac, ani o labku menej. A že spolu zažijeme veľa veľkých dobrodružstiev.

Medzitým som mal sádru na pravej packe a učiť sa chodiť s ňou bola sranda… no aj výzva. Ale mňa nič nezastavilo! Mal som kocúrika Simbu, ktorý mi robil spoločnosť, veľkého brata Cézara s ktorým sme si veľmi podobní, a skvelú tetu, ktorá ma naučila základné povely a dobré návyky. Viedla ma k tomu, že som statočný psík – aj keď mám jednu labku trošku mimo prevádzky.

Lenže tá packa stále nefungovala ako mala. Ja som si síce povedal: „Mám ďalšie tri, veď to stačí!“ – ale tety chceli viac. Chceli mi dať šancu. A tak vymysleli plán: pošlú ma do veľkého českého mesta, kde sú šikovní ortopédi pre zvieratká. Vraj Praha. Znie to tajomne, že?

Potreboval som niekoho, kto ma odvezie. A tu prichádza ona – Lucka. Mladá slečna, ktorá sa práve vracala z návštevy rodičov na Slovensku. Už predtým pomáhala voziť psíkov, tak sa ponúkla, že vezme aj mňa.

Prvýkrát sme sa stretli na čerpacej stanici. Prišiel tam so mnou mladý chlapec, aby Lucka nemusela zachádzať. A viete čo? Ako som ju zbadal, vedel som, že to bude sranda. Toľko som sa tešil, že môj chvost robil tornádo!

Nastúpili sme do auta a vydali sa na cestu. Bola nedeľa, premávka ako hrom, všade samé autá – ale mne to nevadilo. V aute som zistil, že Lucka nosí v taške knižky. Hneď som si jednu požičal a začal „čítať“. (Teda, ochutnávať. Psí štýl. My si veci pre istotu aj trošku obhryzneme.)

Cestou sme si rozumeli čoraz viac. Cítil som, že chcem zostať práve s ňou. Vietor mi rozfúkaval chlpy, pozeral som z okna a bol som šťastný. Ako vo filme.

(Áno kamaráti, viem že kvalita fotiek nie je najlepšia ale tieto sú originál z cesty!)

Dorazili sme do organizácie Home for Pets, kde sa mali rozhodnúť, čo ďalej. Lenže domov ani opatera sa nekonali. Mal som zostať tam. Síce by mi tam bolo určite dobre, ale Lucke sa tá predstava vôbec nepáčila. Pozeral som na ňu – a videl som to v jej očiach. Začala premýšľať, zvažovať, telefonovať… A o chvíľu bolo rozhodnuté: berie si ma so sebou. Zatiaľ „dočasne“ – ale mne bolo jasné, že sme svoji.

Večer sme opäť vyrazili na cestu. A kam? Do toho veľkého mesta s množstvom mostov a krásnych parkov – Prahy.

A tu som. Psík s jednou trochu svojskou labkou a veľkým srdcom. A Lucka je moja. Neviem, kto koho vlastne zachránil – ale viem, že teraz už patríme k sebe.